Knižkova dolina nie je prímestský satelit. Je to prirodzene zasadená mikroštvrť, ktorá nechce kričať

Knižkova dolina stojí na myšlienke, že budúci rezident si nekupuje iba samotný dom. Kupuje si aj spôsob bývania, vzťah k ulici, záhrade, susedom ale aj k územiu, ktoré má vlastnú históriu, morfológiu a charakter.

O tom, ako sa z bývalého vinohradu v Rači formovala komorná štvrť so samostatne stojacimi domami, prečo v nej nehrajú hlavnú úlohu autá, ako sa pracovalo s terénom a prečo má dobrý dom zostať flexibilný aj po rokoch, sme sa rozprávali s Thomasom Ivanovom, Head of Pre-development SYNAPSIS property investments.

Knižkova dolina sa často opisuje ako mikroštvrť, nie iba ako súbor domov. Čo ju podľa vás odlišuje od bežnej prímestskej zástavby rodinných domov?

V prvom rade je potrebné pomenovať kontext, do ktorého je osadená. Knižkova dolina nie je nová výstavba na kraji mesta, kde sa vedľa seba stavajú podobné domy z jednej éry. Tu je tých existujúcich vrstiev oveľa viac.

Jedna časť je silný prírodný element v podobe bezprostrednej blízkosti Malých Karpát, aktívnym vinohradom nad územím, až po tvar a sklon terénu. Druhá časť je existujúca občianska vybavenosť v pešej dostupnosti ako letné kúpalisko, amfiteáter, obchody, služby, školy a škôlky. Tretia časť je pestrá štruktúra okolitej zástavby, od historickej zástavby domov na Alstrovej ulici, susedné individuálne rodinné domy až po malo-podlažnú zástavbu bytových domov.

Práve tento kontext je podľa mňa unikátny. Projekt nevzniká na „holej lúke“, vstupuje do existujúceho prostredia, ktoré už má svoju pamäť, mierku, limity ale aj jasnú kvalitu.

Od začiatku sme vedeli, že nechceme vytvoriť izolovanú komunitu za plotom. Projekt má do prostredia zapadnúť, nielen svojou štruktúrou a spôsobom zástavby, má byť pešo priepustné a nemá sa správať ako uzavretý ostrov.

Ako sa táto filozofia premietla do návrhu ulíc a predzáhradiek?

Jedným z dôležitých princípov bol vzťah medzi verejným, poloverejným a súkromným priestorom. Nechceli sme klasický model, kde sa verejná cesta skončí vysokým plotom a za ním sa začína súkromie. V Knižkovej doline preto vzniká medzi ulicou a domom ešte ďalšia vrstva.

Máte cestu, zelený pás, chodník, potom predzáhradku a až za ňou plot. Tá predzáhradka vytvára prirodzený odstup. Rozhranie medzi súkromným a verejným teda nerobí iba výška plotu, ale aj jeho vzdialenosť od ulice. Verejný priestor plynule prechádza do poloverejného a až následne do úplne súkromného priestoru záhrady.

Tento princíp vzišiel najmä z návrhu ateliéru AT26. V architektonickej súťaži sme mali viacero návrhov a každý sa s územím vyrovnal inak. Práve práca s ulicou, predzáhradkami a celkovou mierkou prostredia bola jedným z dôvodov, prečo sme sa priklonili k návrhu AT26.

Chceli ste od začiatku, aby ulice neboli iba dopravným priestorom?

Vedeli sme, že komunikácií tam bude veľa. Ak chcete na území navrhnúť 37 samostatne stojacich domov, ku každému sa musíte dostať. To znamená cesty, chodníky a spevnené plochy. Plošne to zaberá veľa miesta.

Preto bolo pre nás dôležité, aby tento priestor nebol čisto technický. Nechceli sme, aby človek zažíval ten pocit, že až keď príde za svoj plot a zatvorí za sebou dvere, môže si vydýchnuť. Ulica mala byť príjemná už sama osebe.

Keďže terén v Knižkovej doline výrazne stúpa a záhrady sú často v sklone, práve cesty a chodníky vytvárajú jedny z najrovnejších plôch v území. V bežnom dni sa môžu stať miestom, kde sa deti hrajú, kde sa ľudia stretávajú, kde sa dá prirodzene pohybovať.

Ako ste pracovali v Knižkovej doline so zabezpečením pocitu bezpečia?

Bezpečie obyvateľov sa nemusí vytvárať iba fyzickými bariérami.

V Knižkovej doline sme sa pocit bezpečia snažili dosiahnuť viacerými prvkami – definujúca je hustota zástavby, odstránenie vysokých bariér, pešia priechodnosť územia a správne osvetlenie priestorov.

Z pohľadu bezpečnosti chodcov v území k nemu prispieva samotná geometria ulíc a terénu. Nie je to rovná komunikácia, ktorá vás prirodzene motivuje zrýchliť. Naopak, jej tvar a sklon vedú vodiča k pomalšej jazde.

Zároveň predpokladáme, že doprava v území bude najmä rezidentská. Nebude to tranzitná komunikácia. Ľudia, ktorí tam budú jazdiť, budú mať k miestu vzťah. Budú vedieť, že sa tam pohybujú ich susedia, deti, rodiny. Cieľom bolo vytvoriť prostredie, ktoré je prirodzene pokojné a kde auto nie je nadradené človeku.

Namiesto klasických garáží ste zvolili carporty. Prečo?

Má to viacero rovín. Prvá je priestorová a vizuálna. Ak máte dom s výmerou približne 145 až 150 m² a k nemu navrhnete dvojgaráž, automaticky venujete autu ako dopravnému prostriedku obrovský objem obstavaného priestoru. Garáž je plnohodnotná stavba, ktorú musíte založiť, obstavať, zaizolovať a započítať do objemov aj regulácie.

Druhá rovina je urbanistická. Nechceli sme, aby domy a pozemky pôsobili preplnene. Carport je vzdušnejší, menej invazívny a lepšie podporuje charakter štvrte, kde má byť priorita na ľuďoch a nie na autách.

A tretia rovina je existujúca regulácia územia. Garáže sú zastavaná plocha a obstavaný priestor. Realizácia garáží by vo výsledku znamenala buď menšie domy, alebo technicky a finančne náročnejšie riešenia ako sú podzemné garáže.

Carport bol preto dobrý kompromis medzi funkčnosťou, ekonomikou, reguláciou a celkovým charakterom prostredia.

Projekt pracuje aj s pomerne veľkorysím podielom zelene. Ako ste rozmýšľali nad jej úlohou?

Pri zeleni je dôležité povedať, že nejde o jednu veľkú kompaktnú parkovú plochu typu Central Park. Je to súčet viacerých zelených plôch, pásov, predzáhradiek, izolačnej zelene a priestorov, ktoré spolu vytvárajú zelený charakter štvrte.

Veľmi dôležitá je napríklad zelená bariéra smerom od Knižkovej doliny. Funguje vizuálne aj akusticky. Domy síce z ulice uvidíte, ale medzi nimi a existujúcim prostredím je výškový rozdiel a izolačná zeleň, ktorá pomáha zjemniť ich prítomnosť. Zároveň treba zdôrazniť význam každej jednej zelenej plochy na podporenie zachytávania dažďových vôd a na zabraňovanie prehrievania územia.

Domy sú navrhnuté ako pomerne vizuálne čisté a jednoduché objekty. Ten prístup je celkom odvážny?

Áno. Pri tomto type projektu nenavrhujete rodinný dom pre konkrétneho klienta, ktorého poznáte, ale ani bytový dom so stovkou bytov, kde máte veľkú typologickú škálu. Musíte spojiť dva veľmi rozdielne svety.

Dom musí byť dostatočne univerzálny, aby vyhovoval rôznym typom ľudí s rôznymi životnými situáciami. Nemôže byť príliš autorsky vyhranený, pretože vtedy by oslovil len úzku skupinu klientov. Mal by byť čitateľný, praktický a schopný prijať rôzne spôsoby života.

AT26 podľa mňa veľmi dobre vydestilovali to podstatné. Majú veľa skúseností s rodinnými domami rôznych mierok a kategórií, od praktických až po veľmi luxusné. V tomto projekte sa ukázala ich schopnosť navrhnúť dom, ktorý nepúta pozornosť sám na seba, ale dobre slúži svojim obyvateľom.

Hovoríte, že dom nemá pútať pozornosť. Čo je potom jeho hlavnou hodnotou?

Dom je v tomto prípade čistý, utilitárny objekt, ktorý má čo najlepšie splniť to, čo od neho rodina očakáva. Ale skutočná hodnota nie je iba v samotnom dome. Je v záhrade, pozemku, ulici, susedstve, výhľadoch, morfológii a v tom, že ste v Rači, v kontakte s mestom aj prírodou.

Najväčší úspech takéhoto projektu je podľa mňa vtedy, keď do existujúceho územia zapadne prirodzene. Keď okolo neho prejdete o desať rokov a nemáte pocit, že sa tam stalo niečo násilné. Nemá kričať. Má pôsobiť, akoby tam jednoducho patril.

Ako ste rozmýšľali nad flexibilitou dispozícií? Rodiny sa v čase menia, deti odchádzajú, životné potreby sa vyvíjajú.

Pre zachovanie flexibility usporiadania priestorov v rodinnom dome sú kľúčové tri veci: konštrukčný systém, pozícia okien a otvorov na fasáde a fixná pozícia schodiska.

Konštrukčne je dom navrhnutý tak, aby nosné boli predovšetkým obvodové steny a vnútorné priečky boli nenosné. To znamená, že priestor sa dá v budúcnosti prispôsobovať. Pozícia okien a otvorov je vyriešená tak, aby sa v čo najväčšom počte miest dali logicky umiestniť vnútorné priečky. Aby sa nestalo, že chcete miestnosť rozdeliť, ale presne v mieste plánovej steny máte okno. A potom je tu schodisko. To je jedna z mála nemenných častí domu. Preto bolo dôležité umiestniť ho tak, aby okolo neho mohli prirodzene vzniknúť rôzne zóny na oboch podlažiach.

Dom sa tak vie meniť nielen v priebehu života jednej rodiny, ale vie vyhovovať aj ľuďom v rôznych životných fázach.

Hovorili sme o dispozíciách a architektúre. Ako ste pristupovali k technologickému štandardu domov?

Platí tu rovnaký princíp ako pri celom projekte. Klient si po nasťahovaní nemá nič dorábať ani optimalizovať, tieto rozhodnutia sme urobili za neho.

Domy štandardne chladí a vykuruje sálavý systém TABS, integrovaný priamo v stropných konštrukciách, v kombinácii s tepelným čerpadlom vzduch-voda. K tomu trojsklá, exteriérové žalúzie, príprava na fotovoltiku aj na nabíjaciu stanicu pre elektromobil. Nie je to zoznam jednotlivých položiek. Funguje to ako jeden celok, ktorý dom dostáva do najvyššej energetickej triedy A0, a všetko je pevnou súčasťou štandardu a ceny domu.

Pre mňa je dôležitá aj architektonická rovina. Keďže je termoregulácia schovaná v konštrukcii, na fasádach nevisia žiadne klimatizačné jednotky. Súvisí to s tým, o čom sme už hovorili – dom nemá pútať pozornosť sám na seba.

A potom je tu rovina, ktorú považujem za mimoriadne dôležitú. Klient si v Knižkovej doline kupuje hotový, kompletne postavený dom a rieši už len zariadenie interiéru. Každý, kto niekedy staval rodinný dom, vie, aký náročný a stresujúci proces to môže byť. Výstavba často trvá dlhšie a stojí viac, než človek pôvodne predpokladal.

V tomto prípade však všetky tieto starosti odpadajú. Celý projekt sme premysleli, navrhli, vybavili potrebné povolenia a domy postavíme za ich budúcich majiteľov. Práve v tom podľa mňa spočíva významná protihodnota, ktorú klient za svoje peniaze získava.

Kto je vlastne typickým klientom Knižkovej doliny?

Od začiatku sme vedeli, že pôjde o drahší produkt. Otázka však nebola iba cena, ale aj to, čomu bude konkurovať. Pre klienta môže byť alternatívou napríklad štvorizbový byt s terasou v širšom centre. Tu dostáva päťizbový dom so záhradou v cene, blízko lesa a zároveň centra mestskej štvrte.

Rača má špecifickú pozíciu. Má električku, občiansku vybavenosť, školy, škôlky, hory, vinohrady a Malé Karpaty     . Ponúka inú formu bývania tej istej klientele. Nie mestský bytový život, ale pokojnejší život v dome, stále s kontaktom ku kompletnej infraštruktúre.

Zaujímavé je, že dom môže fungovať pre mladé rodiny s deťmi, ale aj pre ľudí vo veku 55+, ktorí hľadajú finálne bývanie. Pre nich môže byť výmera okolo 145 m² stále zvládnuteľná a zároveň dostatočná na to, aby mali priestor pre deti, vnúčatá alebo návštevy. Aj tu sa ukazuje význam flexibility.

Čo považujete za najväčší úspech projektu v tejto fáze?

Ešte by som to nenazval úspechom v plnom zmysle slova. Úspech to bude, až keď sa projekt postaví a nájde si svojich nových obyvateľov. Ale za veľmi dôležité považujem, že projekt od architektonickej súťaže až dodnes vyzerá v princípe stále rovnako.

To nie je samozrejmosť. Domy sa vo vnútri spresňovali, menili sa technické detaily, technológie, robili sa rozhodnutia a kompromisy. Ale z pohľadu architektúry, vizuálu a základného konceptu zostal návrh veľmi blízko tomu, čo vzniklo už v súťaži v roku 2022.

Podľa mňa je to dôkazom skúsenosti architektov aj toho, že zadanie bolo nastavené adekvátne. Nesnažili sme sa testovať limity územia za každú cenu. Tie sme si interne preverili a zvolili sme konzervatívnejší, ale podľa mňa správny prístup k využitiu pozemku.

Ako by ste jednou vetou vystihli charakter Knižkovej doliny?

Je to projekt, ktorý sa nesnaží byť exhibíciou. Jeho ambíciou je prirodzene zapadnúť do územia, rešpektovať jeho mierku a vytvoriť prostredie, v ktorom sa bude dobre bývať.

A možno práve to je na ňom najdôležitejšie. Nie je navrhnutý preto, aby na seba pútal pozornosť. Je navrhnutý preto, aby fungoval.

My sme navrhli štvrť a život je už na vás.